CBPD #8 – Ako sa mi nevydaril vydarený portejbl

Súťaž CB poľný deň je každoročne niečím, čo je pre mňa na poli CB vysielania najväčšou udalosťou roka. Nebolo tomu inak ani tento rok a to, že si táto najstaršia CB súťaž na Slovensku privlastnila v tomto roku svoje dva krížiky od spustenia, je vlastne tá povestná čerešnička na torte. Znamenalo to, že sa jej chcem zúčastniť.

Aj keď v súčastnosti nedisponujem kompletným CB vybavením k portejblovaniu, nahlásil som svoju expedíciu do súťaže a snažil som sa postupne vyriešiť situáciu tak, aby som sa poľného dňa v roku 2016 mohol bez problémov zúčastniť. Ani som si neuvedomoval ako sa čas nezadržateľne približoval k dátumu začatia súťaže (13/08/2016) a tak, ako to vždy pred súťažou býva zvykom, na poslednú chvíľu som pozháňal potrebnú výbavu, naložil ruksak a nasadol do auta. V duchu som si asi desaťkrát opakoval všetko, čo potrebujem, aby som neostal niekde na kopci zaskočený. Touto cestou sa chcem veľmi pekne poďakovať za požičané veci Jozefovi Horné Pršany a Jardovi Slovenská Ľupča. Bez nich by som na tohtoročný poľný deň ísť nemohol. A keďže som v deň D a hodine H s nikým ďalším nepočítal, kto by mohol ísť so mnou, vyberal som si na poslednú chvíľu aj kótu, na ktorej by ma nezožral nejaký medveď, nebolo by to ďaleko od domáceho QTH a dostal by som sa na kopec bez väčších problémov. Po asi dvojminútovej úvahe bola poloha vysielania vyriešená, aj keď z pôvodne nahlásenou kótou sa mierne o nejaký ten lokátor líšila.

Všetko vyriešené, všetko pobalené, štartujem motor a vyrážam na banskobystričanmi známy kopec Panský diel, ktorý má nadmorskú výšku 1100,2 metra a je to kruhový výhľad na Zvolenskú kotlinu a Šiavnické vrchy, Kremnické vrchy, Poľanu, Slovenské rudohorie, Veľkú Fatru a, samozrejme, Nízke Tatry. A tiež s krásnym, takmer orto-foto výhľadom na samotné mesto Banskú Bystricu. Tento kopec je však povestný aj tým, že pre nejaké veľké vysielanie nie je vhodný, pretože je výrazne zarušený tromi stožiarmi, na ktorých nájdete antény od výmyslu sveta a tiež všetky spomenuté vrchy a kopce, ktoré ho obkolesujú sú vyššie ako je Panský diel samotný. Nič lepšie a vhodnejšie pre tento deň už však vybrať nešlo. Po zaparkovaní auta pred hotelom Šachtička ma ešte čakal asi 20 minútový náročnejší výstup na vrchol kopca s prevýšením 200 výškových metrov, ale potom je to už naozaj malá paráda. Keďže túto kótu, ako bývalý banskobystričan, dobre poznám a strávil som tu už niekoľko príjemných turistických oddychov a tiež pár vysielaní, nebolo nad čím dlho rozmýšlať.

Hneď po príchode na vrchol a krátkom vydýchnutí z výstupu s očami upriamenými do diaľok, som začal stavať anténu na vysielanie, pozapájal som vysielacie pracovisko a otestoval prevádzku. Všetko fungovalo, na kanáloch sa už veselo súťažilo a tak ostávalo ešte urobiť prístrešok v podobe stanu pre prežitie noci a pripraviť svietenie.Takýto ideálny portejbl som asi ešte nikdy nemal, počasie príjemné, teplota akurátna, dostatok jedla aj pitia, úplná pohoda. Prvý maličký zádrhel nastal, keď som sa rozhodol nadviazať prvé súťažné spojenie. Poznáte ten nepríjemný pocit, že sa na vás niekto od chrbta pozerá. Na Panskom diely nič výnimočné, do polnoci je tu turistická premávka na poriadku, ale toto bolo iné. Postavím sa a čo nevidím. V mojej blízkosti stálo asi šesť urastených koní a s nimi jeden somárik, celkom pekná svorka „Mustangov“, keby, akoby nečakali odo mňa na nejaký povel alebo také niečo. Lenže ja sa veľkých zvierat akosi obávam, všetko, čo je väčšie ako koza, je v mojom pohľade akési silnejšie ako to vyzerá, a vôbec neviem ako v takejto situácii reagovať. Len ja, šesť koní a somár a oni odo mňa niečo očakávajú, približujú sa a pozerajú ako zareagujem a ja som takmer na pokraji zrútenia a ani len netuším čo povedať. Skúšam povely ako na psa, piati si ma nevšímajú, ale jeden strnulo stojí, uprene na mňa pozerá a ja sa bojím, aby neurobil ešte nejaký ten krok smerom ku mne. Odvraciam pohľady, nech si nemyslí, že sa ho snažím vyhecovať, ale nič sa nedeje. Začínam byť trochu zúfalý a neviem ako ďalej. Asi po 10 – 15 minútach sa ostatné kone začínajú odo mňa pozvoľne vzďaľovať a ja zisťujem, že keď sa prikrčím, aj šéf svorky, inak krásny hnedý kôň s blonďatou hrivou, si ma prestáva všímať a začína sa v kľude pásť. Postavím sa, zmeravie s pohľadom na mňa, učupím sa, hlavu dá dole k tráve a žerie. Takto sme si to na seba párkrát vyskúšali a pochopili sme, že by to takto mohlo fungovať. Po asi pol hodine sa kone vzdajú úplne a idú si vlastnou cestou a ja začínam konečne vysielať.

Prvých 10 spojení hravo zvládam, zisťujem, že je na pásme staníc neúrekom, počujem vynikajúco aj tie najvzdialenejšie portejblové stanice. Počujem aj ľudí, ktorí so stanicami robia spojenia. Trochu horšie mi to prechádza na sever a severovýchod, ale inak veľká paráda. Moju radosť z vysielania však prerušuje zlyhanie techniky v podobe vybitej batérie asi po 2 hodinách vysielania. Mala byť dostatočne nabitá, ale zjavne nebola, prípadne už jej kapacita bola nevyhovujúca. Mám však v zálohe druhú batériu a tak pokračujem vo vysielaní. Podarí sa mi 144 km spojenie s chalanmi na Veľkej Homole, potom prichádza pár miestnych spojení a asi po 45 minútach zlyháva aj druhá batéria a vysielaniu je koniec. Vravím si, že to nie je pravda, nemôžem predsa prestať vysielať vo chvíli, keď upadá rušenie, keď počujem 5 rádiom stanice z česko-slovenských hraníc a tak isto stanice s východu republiky. Pozriem na hodiny – 22:45 a ja môžem pobaliť vysielanie.

Rozhodujem sa ešte, či zostať len počúvať (to ešte batérie dokázali) alebo to celé zbaliť a ísť domov. Mrzelo by ma asi viac, keby som počúval ako ostatní robia svoje spojenia a ja by som len pozeral na pekne vysvietenú Banskú Bystricu. A tak som sa rozhodol pobaliť „krám“, čo mi tiež zabralo celkom dosť času. Ale v duchu som si hovoril, že som rád, že som na kopec šiel, že som porozdával aspoň pár súťažných bodov, bol som akousi kontrolnou stanicou, ktorá mala síce krátke trvanie, ale predsa priniesla do 20. ročníka CB poľného dňa trochu rádiových vĺn navyše.  A tak sa mi takto vlastne nevydaril celkom príjemný a celkom vydarený portejbl.

Expedícia BEATRIX
Albbert Ľupča